Vláda SR, na svojom rokovaní dňa 12.2.2014, schválila s pripomienkami pracovný materiál Partnerská dohoda Slovenskej republiky na roky 2014 – 2020, ktorý sa vzťahuje na všetku podporu z Európskych štrukturálnych a investičných fondov EÚ v SR. Ide o dokument, ktorý určuje stratégiu, priority a podmienky SR na využívanie týchto fondov efektívnym a účinným spôsobom, s cieľom dosiahnuť priority stratégie Európa 2020.
Analytická časť dokumentu pojednáva o nedostatočných podmienkach podnikania na Slovensku, o nedostatočnom prístupe k financovaniu, nízkej konkurencieschopnosti, neefektívnom financovaní, atď., summa summarum (sťaby Správa o stave spoločnosti), reálne opisuje stav všetkých oblastí života na Slovensku. V ďalšej časti dokument podrobne rozoberá oblasti potenciálneho použitia dispozičných zdrojov, ktoré budú činiť ako celková podpora Únie , vrátane výkonnostnej rezervy, 15 240 917 009,- Euro.
Keďže tento dokument konštatuje aj nízku mieru efektivity investícií z predchádzajúceho obdobia, je na mieste otázka, čo bude konštatovať iný hodnotiaci materiál v r. 2021?
Budú investície z podpory Únie v rokoch 2014 – 2020 využité efektívne? Aké praktiky budú sprevádzať čerpanie?
Na aké praktiky sme zvyknutí z minulosti?
Po zmene politického systému v r. 1989, nastalo nové presúvanie či prerozdeľovanie majetku v spoločnosti. Reštitučný proces, ktorý mal byť poctivým návratom majetku pôvodným vlastníkom, sa doteraz javí ako zdĺhavý a do dnes (po 24 rokoch) neukončený. Privatizácia bola naopak procesom rýchlym, ale spôsobom selekcie nespravodlivým procesom, sprevádzaným klientelizmom, korupciou a charakteristický nízkou úrovňou informovanosti. Podobne ako pri privatizácii, „prísunom majetku“ boli v mnohých prípadoch rôzne formy pomoci, dotácií, programových a grantových schém a projektov rôzneho druhu vo všetkých rezortoch, vrátane investičných stimulov, ktoré boli výrazne poznačené klientelizmom a korupciou. Dôležitou skutočnosťou je fakt, že ani pri privatizácii, ani u väčšiny dotácií, tieto neboli viazané po väčšine žiadnym odpočtovaním, či už objemom výroby, výkonov, alebo inými kritériami, najviac ak u projektov z EÚ časovým kritériom udržateľnosti (napr. 5 rokov nepredávať majetok projektu). Nech hodnotíme privatizačné aj dotačné rozhodnutia akokoľvek optimisticky, určite niektorými reštrikčnými opatreniami sa eliminoval vplyv korupcie aj klientelizmu, ale „princíp spravodlivosti“ v týchto procesoch jednoznačne chýbal (o nízkej miere ekonomickej efektívnosti a nezmyselnosti mnohých projektov, ich miestnej či regionálnej bezvýznamnosti a o ich neudržateľnosti vôbec niet pochýb). Každá selektívna „dotácia“ deformuje trh, morálku i samotnú spoločnosť.
Ako sa má cítiť napríklad majiteľ rodinného rekreačného penziónu, ktorý prevádzkuje so svojou rodinou dvadsaťpäť rokov a ktorého projekt bol zamietnutý, ak v tej istej doline bol schválený projekt nového hotela? Podobných príkladov sú stovky.
Ako zabezpečiť „štátnu pomoc“, aby bola spravodlivá?
Jednou z možností, pri ktorej sa kritérium „spravodlivosti“ limitne približuje k ideálnemu stavu (pri dodržaní princípu informovanosti a rovnosti šancí), je princíp „návratnosti príspevku“, čiže nie dotácia – nenávratný príspevok, ale návratná pôžička. Na viac, rôzne fondy, resp. „zdroje“ by sa takto transformovali na „obrátkové fondy, resp. rovolvingové fondy“, ktoré sa „neprejedia“, jednorazovo neminú a budú sa postupne kumulovať a zväčšovať o zúročenie (mierne výhodnejšie ako v komerčných bankách – aj tie to „rozhýbe“) a postupne poskytovať ďalším a ďalším žiadateľom. To všetko podobne ako v komerčných bankách (štát má takúto inštitúciu zriadenú – SZRB, v zriaďovateľskej pôsobnosti MFSR), samozrejme aj s rizikovými analýzami a analýzami udržateľnosti a to všetko v súlade s pravidlami oprávnenej štátnej pomoci, v zmysle Zákona o štátnej pomoci. Aj vyššie spomínaný dokument konštatuje, že verejne podporované nástroje založené na revolvingovom investičnom princípe v SR prakticky neexistujú. Tento princíp ale nebude možné uplatniť celoplošne, vzhľadom k charakteru rozpočtových a príspevkových organizácií, ako napríklad školy, sociálne zariadenia a podobné neziskové inštitúcie. Dotácie v poľnohospodárstve sú taktiež celkom iný príbeh, ktorý závisí od vývoja Spoločnej poľnohospodárskej politiky EÚ. V súčasnosti preferujeme navýšenie dotácií na úroveň „starých“ členských krajín EÚ, aby sme mohli byť v rámci spoločného trhu konkurencieschopný.
Transformácia nenávratných dotácií na vratné pôžičky môže priniesť aj vyššiu mieru transparentnosti a elimináciu korupcie a klientelizmu, ale najmä lepšie, ekonomicky efektívnejšie, výkonnejšie a udržateľnejšie projekty, ktoré naštartujú v súčasnosti upadajúcu ekonomiku Slovenska.
Nebojme sa !
Skúsme nájsť odvahu veci meniť a to zásadne !
Ing. Peter STANKO
